Uplynulý týždeň priniesol, popri iných športových udalostiach, pomerne zlé správy pre slovenský basketbal, ktoré zostali akosi nepovšimnuté. V utorok ministerstvo školstva zverejnilo materiál, podľa ktorého sa do roku 2021 bude budovať športová infraštruktúra národného významu.

V rozpočte ministerstva je na tento účel pripravených 21 miliónov eur. Čo myslíte, koľko z týchto peňazí sa „ušlo“ na výstavbu basketbalových hál? Kto tipuje číslo okolo 0 eur (slovom nula), tipuje správne.

O našich basketbalových halách, arénach, či telocvičniach sa posledné roky toho už porozprávalo dosť. Ako ich je málo, aké sú nevyhovujúce, ako je potrebné stavať a rekonštruovať. Napriek tomu sa stále aj najvyššie basketbalové súťaže hrajú miestami až v žalostných podmienkach. A nestavia sa a nerekonštruuje. Až na pár výnimiek (Piešťany, Poprad, Šamorín, Lučenec, Nitra, ktoré ale pernamentne praskajú vo švíkoch) mnohé športové haly zažili už niekoľko republík a tak aj vyzerajú.

Stačí začať v dvoch najväčších mestách v krajine, Bratislave a Košiciach, ktoré v rámci ženskej extraligy „navštevujeme“ pravidelne. Hala v bratislavskom Dome športu je výkladnou skriňou hanby halových športov v hlavnom meste. S katastrofálnou palubovkou, ešte horším osvetlením, padajúcimi stropmi či tehlami priľahlých chodbách.

O „telocvični“ na Domkárskej ani hovoriť nemusíme. O nič lepšie na tom nie je ani košická Angels Aréna, ktorá vznikla tiež len prebudovaním „stajne“ – vojenskej jazdiarne v období po druhej svetovej vojne. Okrem neexistencie slušného zázemia za všetko hovorí kanalizačný zápach pri príchode do miniatúrnych šatní a ďalšie…

Staručká hala vo Svite, ktorá by zaručene pohltila oveľa viac fanúšikov nazerajúcich pomedzi stĺpy – ak by si teda mali kde sadnúť. Alebo ružomberská Koniareň, ktorej samotný názov hovorí, že niekedy rovnako slúžila pre armádne kone a tiež má už časy najväčšej slávy za sebou a vyžaduje rekonštrukciu. A takto by sme mohli pokračovať. Kritika samozrejme nesmeruje do radov klubov – užívateľov týchto hál, ale predovšetkým vlastníkov a zriaďovateľov týchto športovísk.

A čo na to štát a národný zväz (SBA)? V minulom roku prebehlo mnoho ambicióznych informácií o budovaní hál pre basketbal (a ďalšie halové športy) v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici, Svite, Poprade či Košiciach. Ambiciózne k tomuto plánu pristupoval na volebnej konferencii v decembri 2018 aj (neskôr novozvolený) prezident SBA, či vtedajší generálny sekretár (dnes riaditeľ zväzovej s.r.o., ktorá bude mať na starosti práve aj infraštruktúru).

V kuloároch sa hovorilo o rozpočte zhruba 40 miliónov pre všetky športy. Realita v máji 2019? Rozpočet je 21 miliónov a peniaze idú vo väčšine na hokejové a futbalové štadióny a trochu na atletiku. Pre basketbal ani ťuk. Možno slabou náplasťou a nádejou je Slovenský olympijský a športový výbor, ktorý by chcel podľa medializovaných informácií na jeseň disponovať zhruba ďalšími 20-timi miliónmi a z nich časť vyčleniť aj na športové haly. Vraj aj na basketbal. Ale tých „vraj“ už tu bolo viac než dosť. A niečo ešte možno ako príprava na EYOF v Banskej Bystrici a Zvolene.

Záver? Smutná realita.

Akiste, basketbal na Slovensku nie je tak rozšírený a obľúbený ako národní giganti – futbal a hokej, ale disponuje slušnou základňou detí, mládeže, či profesionálov. Po celej krajine máme niekoľko basketbalových bášt, kde sa tento šport hrá viac ako 70 rokov. Ako si však naša krajina váži športovanie našich basketbalistov a basketbalistiek?

Podľa plánu ministerstva školstva s budovaním športovej infraštruktúry na najbližšie dva roky nijako. A ako k tomu prispela samotná basketbalová asociácia? Predvolebné sľuby prezidenta zväzu nateraz ostávajú len sľubmi. V oficiálnych dokumentoch Výkonného výboru SBA sa rovnako o realizovaných krokoch v prospech nových hál veľa nedočítate. Basketbalové kluby sa teda podpory od národného zväzu pri výstavbe a rekonštrukcii hál opäť (a v ďalšej oblasti) nedočkali. Na rozdiel od futbalového, hokejového zväzu, či zväzu hádzanej, ktoré z národnej úrovne podporujú svoj šport v regiónoch po celom Slovensku…

Áno, niekto môže namietať, že aj nemocnice v Bratislave a Košiciach vyzerajú zle – tak ako potom môžu vyzerať športové haly. A cesty. A všetko. No aj tie naše haly a palubovky sú pre našu mládež, ale aj dospelých, také malé nemocnice tela aj ducha. Veď aj preto ten šport robíme.

Rozdelenie rozpočtovaných peňazí na slovenskú športovú infraštruktúru pre najbližšie roky je však zaručene rana pod pás pre všetkých basketbalistov, basketbalistky, mestá, kluby. Ak takto budeme pokračovať, raz skutočne budeme hrať už len v stajniach, či iných rozpadajúcich sa budovách pre kone a inú zver. A posledný len vynesie hnoj a zhasne…

Michal Weinciller (autor pôsobí ako športový riaditeľ v klube BAM Poprad)