Po zahraničných tréneroch, ktorí majú v našich reprezentáciách v kolektívnych športoch prevahu, dávame v seriáli „Cudzinec na lavičke“ priestor aj koučom zo Slovenska. Tridsaťosemročný rodák z Lučenca Juraj Suja sa vo februári stal historicky trinástym trénerom slovenskej ženskej basketbalovej reprezentácie.

Ako vnímate fenomén zahraničných trénerov pri slovenských reprezentáciách? Je to podľa vás dobrý trend?

„Nie je to úplná novinka. Zahraničných trénerov sme mali už v minulosti, aj keď asi nie toľko. Ťažko sa mi to hodnotí, no nie som človek, ktorý by trval na tom, že na Slovensku musia byť len slovenskí tréneri. Ak má tréner kvalitu a chce robiť pre nás, prečo by nemohol? Sme v Európskej únii a hranice sa búrajú. V pôsobení zahraničných trénerov nevidím problém. Často môžu mať výhodu v tom, že nie sú zaujatí. Na druhej strane, aj na Slovensku máme veľa výborných trénerov a nie všetko zo zahraničia je lepšie.“

Ako domáci tréner poznáte slovenské pomery lepšie ako koučovia z cudziny. Je to pre vás výhoda?

„Ja to ako výhodu vnímam, no niekto iný nemusí. Za najväčšie plus však považujem, že osemdesiat percent hráčok mi prešlo rukami, keď som trénoval reprezentáciu do dvadsať rokov. Práve preto, že dievčatá veľmi dobre poznám, som túto prácu prijal.“

Núti zahraničná konkurencia slovenských trénerov viac na sebe pracovať?

„Ja sa chcem vyvíjať a napredovať kvôli sebe samému. Konkurencia zo zahraničia na to nemá žiadny vplyv. Ani by to nebola dobrá motivácia. Konkurencia v ženskom basketbale je navyše obrovská aj zo strany slovenských trénerov. Máme mimoriadne veľa koučov na špičkovej úrovni, preto po nich siahajú tímy zo zahraničia. Hejková, Svitek, Kováčik, Jankovič či Pospíšil majú vysokú kvalitu. Azda len Španielsko je pred nami v počte trénerov, ktorí pôsobia mimo svojej krajiny.“

Ste zvyknutý pracovať so ženským kolektívom. Aké sú špecifiká tejto práce?

„Áno, mužov som trénoval len rok, so ženami mám väčšie skúsenosti. Ženy sú citlivejšie, no zároveň disciplinovanejšie. Vedia sa zapáliť pre spoločnú vec. Najväčšie rozdiely sú pravdaže vo fyziológii. Ihrisko je síce rovnaké, no muži sú väčší, preto na ňom zaberú viac miesta a niektoré veci sa im robia jednoduchšie. Stále je to však basketbal a pri trénovaní veľmi nemyslím na to, či pracujem s mužmi alebo ženami.“

Slovenský ženský basketbal dosiahol v ére samostatnosti mnoho úspechov. Čo zapríčinilo neskorší výsledkový pokles?

„Za najväčší problém považujem mládež a nízky počet hráčok. Nedarí sa nám získavať dostatok dievčat pre basketbal. Aj v súčasnosti máme dobré hráčky, ktoré sa presadzujú v Európe. Je ich však stále menej. Kvalita pritom vychádza z kvantity. Čím viac hráčok, tým väčšia šanca, že medzi nimi budú aj tie výborné.“

Rovnaké problémy majú aj muži, ktorí sú však na tom oveľa horšie. Prečo je ženský basketbal u nás dlhodobo úspešnejší ako mužský?

„Hlavný dôvod je podľa mňa tradícia. Po rozdelení Československa dosiahol náš ženský basketbal veľké úspechy. Vplyv však môže mať aj to, že v mužskom basketbale je celosvetovo o čosi vyššia konkurencia.“

Pozície reprezentačného trénera ste sa ujali tento rok, no hráčky dobre poznáte. Aká je sila vášho kádra?

„Konkurencia je obrovská. Krajiny ako napríklad Slovinsko, ktoré nechodili na šampionáty, sa na ne teraz dostávajú. Aj my máme silu, no pri nižšom počte hráčok je dôležité, aby boli všetky opory zdravé. Postúpiť na šampionát je v súčasnosti veľmi obtiažne, preto potrebujeme aj priazeň žrebu.“